Niektoré stretnutia sa skončia posledným slovom seminára. Iné v nás ešte chvíľu pokračujú.
Koncom augusta sa nás zišla takmer stovka, aby sme strávili tri dni s Panayiotou Theotoki-Atteshli, dcérou Daskala a jednou z ľudí, ktorí jeho učenie poznajú nielen z kníh či rozprávania, ale z bezprostrednej blízkosti a vlastného života.
Keď sme seminár pripravovali, prirodzene sme premýšľali najmä nad jeho obsahom. Spätne však cítime, že jeho podstatnou súčasťou bolo aj niečo oveľa jednoduchšie – samotné stretnutie.
Stretnutie ľudí, ktorí prišli z rôznych miest, s rôznymi skúsenosťami, otázkami a pohľadmi na život. A stretnutie s človekom, ktorý dokáže hovoriť o hlbokých témach veľmi obyčajným a ľudským spôsobom.
Múdrosť, ktorá zostáva blízko životu
Daskalovo učenie môže na prvý pohľad pôsobiť rozsiahlo a v niektorých témach aj pomerne komplexne. Panayiota ho však prinášala spôsobom, ktorý ho neoddeľoval od každodenného života.
Hovorila o tom, ako premýšľame, ako reagujeme, čo vytvárame svojimi emóciami a myšlienkami, ako sa vzťahujeme k druhým ľuďom – a akú zodpovednosť máme za to, čo sami prinášame do sveta.
A možno práve toto bolo na jej prítomnosti také silné. Vedľa múdrosti a celoživotnej skúsenosti bola úplne prirodzená, láskavá a plná humoru.
Keď rozprávala príbehy zo svojho detstva a spomínala na svojho otca, bolo krásne vidieť, že to malé dievča a šibalka v nej stále zostali. V spôsobe, akým sa smiala, v iskričke v očiach aj v ľahkosti, s akou svoje spomienky rozprávala.
Daskalos v tých chvíľach nebol iba duchovným učiteľom, o ktorom dnes čítame v knihách. Bol aj jej otcom.
A učenie, o ktorom sme sa rozprávali, zrazu dostávalo veľmi ľudský rozmer.
Čo vysielame, tým zároveň tvoríme
Jednou z tém seminára boli elementály – myšlienkovo-emocionálne formy, ktoré podľa Daskalovho učenia vytvárame svojimi myšlienkami, emóciami a túžbami.
Panayiota pri nich pripomenula jednoduchý princíp: to, čo vyšleme, sa k nám vracia zosilnené – či už ide o elementál, ktorý prináša dobro, alebo o ten, ktorý ubližuje.
Možno nemusíme tento princíp vnímať iba ako abstraktnú duchovnú myšlienku.
Môžeme si jednoducho začať viac všímať, čomu počas dňa dávame svoju pozornosť. Aké myšlienky opakovane živíme. Čo vysielame smerom k ľuďom okolo nás. Aké emócie podporujeme svojimi vnútornými príbehmi.
Nie preto, aby sme sa začali kontrolovať na každom kroku.
Skôr preto, aby sme si uvedomovali, že náš vnútorný svet nie je bezvýznamný. To, čo v sebe opakovane vytvárame a čomu dávame energiu, má svoje dôsledky.
A s tým prichádza aj zodpovednosť – nie ako bremeno, ale ako pripomienka, že na tom, čo prinášame do sveta, záleží.
Šťastie, ktoré nestojí na kontrole
Ďalšia myšlienka, ktorá v nás po seminári zostala, sa týkala potreby kontroly.
Ak naše šťastie závisí od toho, či dokážeme mať pod kontrolou okolnosti, druhých ľudí a to, ako sa veci vyvinú, potom bude vždy veľmi krehké.
Úplnú kontrolu nad životom totiž nikdy mať nebudeme.
Možno preto práca na sebe nespočíva v tom, že sa naučíme dokonalejšie riadiť svet okolo nás. Môže byť skôr postupným návratom k vlastnej prirodzenosti – k väčšiemu súladu medzi našou osobnosťou, individualitou a tým, čo Daskalovo učenie označuje ako dušu.
A podobne je to aj s druhými.
Nemôžeme za nich vytvoriť ich šťastie. Nemôžeme prejsť ich cestu ani rozhodnúť, čo je pre nich správne.
Keď to začíname prijímať, potreba kontrolovať môže pomaly ustupovať. Zostáva väčší priestor pre dôveru, slobodu – a zároveň pre zodpovednosť za vlastný život.
Možno sme každý do veľkej miery tvorcom svojho vlastného šťastia. Nie preto, že môžeme rozhodovať o všetkom, čo sa nám prihodí, ale preto, že môžeme postupne meniť spôsob, akým so svojím životom narábame.
Takmer sto ľudí. A jeden spoločný priestor.
Na seminári sa nás stretlo takmer sto.
A predsa to nebol pocit anonymného veľkého podujatia.
Panayiota mala zvláštny dar objať skupinu – niekedy doslova a inokedy svojou pozornosťou, prítomnosťou a spôsobom, akým s nami pracovala. Postupne vznikla atmosféra, v ktorej bolo miesto pre vážne otázky aj smiech, pre sústredenie aj obyčajnú ľudskú blízkosť.
Možno aj preto sa nám pri pohľade na záverečnú spoločnú fotografiu stále vracia jedna veta:
Jedna fotografia. Mnoho rôznych ciest. A tri dni, počas ktorých sa na chvíľu stretli.
Každý prišiel s vlastným príbehom. A každý si pravdepodobne odniesol niečo iné.
Myšlienku. Otázku. Rozhovor. Nové stretnutie. Alebo možno iba pocit, ktorý ešte nemá svoje meno.
Aj to je v poriadku.
Nie všetko, čo sa nás dotkne, potrebujeme okamžite pochopiť alebo pomenovať. Niektoré veci môžu jednoducho zostať chvíľu s nami.
Možno sa stretneme opäť
Na konci seminára prišla ešte jedna správa, ktorá nás potešila.
Keď Panayiota videla skupinu, ktorá sa na Slovensku zišla, povedala, že ak jej Pán Boh dovolí, rada by sa k nám budúci rok vrátila.
A hneď s úsmevom dodala, že bude mať osemdesiat rokov.
Po troch dňoch strávených s ňou sa tomu číslu verilo len ťažko.
Možno aj preto, že jej zvedavosť, humor a iskra pripomínali, že vek a vnútorná živosť nemusia byť vôbec tou istou vecou.
Ďakujeme Panayiote za jej otvorenosť, múdrosť, humor a ľudskosť. Badateľom pravdy Slovensko za spoločné vytvorenie tohto stretnutia. A každému jednému človeku, ktorý prišiel a priniesol do týchto dní kúsok seba.
Bolo krásne stretnúť sa.
A ešte krajšie je vedieť, že niektoré stretnutia sa nekončia odchodom domov.
Niečo z nich si odnášame ďalej.
STOŽIAR
