Deti a ich kúzelný svet. Čo o nich vieme? Alebo si myslíme, že vieme? Akým spôsobom ich sprevádzame životom a čo im dáva škola? Kto je to rodič a kto učiteľ? Čo vlastne naozaj potrebujú?
To sú otázky, ktorými som sa zaoberala posledných jedenásť rokov ako rodič a tri roky ako sprievodca. A myslím si, že by sme si tieto otázky mali klásť všetci. Pretože odpovedí je tak mnoho, ako nás samotných. Keby sme sa k tomu všetci postavili z tohto uhla pohľadu, dokázali by sme pre deti vytvoriť priestor, ktorý by niesol úplne inú kvalitu.
Dieťa totiž nie je nepopísaný list papiera. Neprichádza na tento svet náhodou, ale s vlastným príbehom, potenciálom a smerovaním. Prináša si skúsenosti svojej duše, odtlačky rodových línií a zároveň vstupuje do prostredia konkrétnej krajiny, kultúry, rodiny či spoločnosti. Všetko, do čoho sa narodí, vytvára podmienky, z ktorých postupne vyrastá jeho osobnosť. Nič z toho nie je oddelené.
Od prvých chvíľ života však na dieťa začínajú pôsobiť očakávania okolia. Rodina, škola, spoločnosť aj kultúra mu vedome či nevedome hovoria, kým by malo byť. Jeho identita tak nevzniká len zvnútra, ale aj cez to, ako naň reaguje svet. Práve preto je nesmierne dôležité, aby malo pri sebe človeka, ktorý mu bude pripomínať, kým je pod všetkými týmito vrstvami. Niekoho, kto v ňom nebude formovať obraz podľa vlastných predstáv, ale bude s dôverou podporovať to, čo sa z neho prirodzene chce rozvinúť.
Každé dieťa potrebuje bezpečný priestor. Miesto, kde môže cítiť, objavovať, pochybovať, hnevať sa, smiať sa, skúšať aj robiť chyby. Miesto, kde nemusí byť dokonalé, aby bolo prijaté. Práve tam sa rodí jeho vnútorná opora. Nie cez poslušnosť, ale cez dôveru. Nie cez kontrolu, ale cez vzťah. Nie cez hotové odpovede, ale cez otázky, ktoré v ňom prebúdzajú vlastné poznanie. Dieťa, ktorému dávame otázky, objavuje svet samo. Dieťa, ktorému dávame iba odpovede, sa učí spoliehať na autoritu zvonku.
Byť dnes dieťaťom nie je jednoduché. Svet je rýchly, plný podnetov, obrazoviek, výkonu a neustáleho porovnávania. O to viac potrebujú deti miesto, kde môžu spomaliť a znovu sa stretnúť samy so sebou. Potrebujú rozumieť svojmu telu, emóciám, myšlienkam a postupne objavovať aj to, čo ich presahuje. Potrebujú nachádzať súvislosti medzi tým, čo cítia, čo prežívajú a ako si o sebe a o svete vytvárajú presvedčenia. Len vtedy si môžu začať slobodne vyberať, kým chcú byť.
Ak sa naučíme pozerať na dieťa ako na celistvú bytosť, prestaneme sa báť jeho emócií. Hnev, vzdor, strach, závisť, obrovská radosť či nespútaná energia nie sú problémom. Sú jazykom, ktorým sa dieťa snaží niečo povedať. Každý prejav má svoju príčinu. A každé dieťa v sebe nesie jedinečný dar, ktorý nepotrebuje hodnotenie, ale rozpoznanie.
Často máme pocit, že sme to my, dospelí, ktorí učíme deti. Možno je to však aj naopak. Deti nám veľmi presne ukazujú miesta, kde sme stratili kontakt sami so sebou. Učia nás spomaliť. Byť prítomní. Klásť si otázky. Radovať sa z maličkostí. Byť pravdiví. Sú naším zrkadlom aj darom zároveň.
Možno práve toto je úloha rodiča, učiteľa či sprievodcu. Nevytvoriť dieťa podľa vlastných predstáv, ale vytvoriť priestor, v ktorom môže objaviť samo seba. Dať mu dôveru, čas, pozornosť a bezpečie. Byť pri ňom v ľahkosti aj náročných chvíľach. Kráčať vedľa neho, nie pred ním.
Pretože dieťa, ktoré bolo videné, prijaté a rešpektované vo svojej jedinečnosti, má oveľa väčšiu šancu vyrásť na človeka, ktorý bude vedieť vidieť, prijímať a rešpektovať aj druhých. A možno práve takíto ľudia dnes svetu chýbajú najviac.
Preto som sa pred časom rozhodla obohatiť svoj život o skúsenosť pracovať s deťmi na hlbšej úrovni. Chcela som lepšie pochopiť ich svet, ich potreby a to, čo sa skrýva pod ich správaním. Postupne som však zistila, že potreby detí sú v skutočnosti potrebami nás všetkých. Len sme na ne ako dospelí často zabudli.
Deti sú našou budúcnosťou, ale zároveň aj odkazom. To, aký svet chceme odovzdať ďalším generáciám, nevzniká raz v budúcnosti. Rodí sa tu a teraz. V každom rozhovore, v každom vzťahu, v každom okamihu, keď sa rozhodneme dieťa naozaj vidieť, počuť a sprevádzať ho s rešpektom a dôverou.
A možno to celé už pred viac ako dvetisíc rokmi vystihol jeden veľmi múdry človek, ktorý chodil po tejto zemi. S jemným úsmevom nám odkázal:
„Buďte ako deti.“
Možno práve ony nám dnes pripomínajú to, na čo sme ako dospelí cestou životom zabudli.
Aj práca s deťmi je súčasťou STOŽIAR, ktoré spoločne tvoríme. Pravidelné stretnutia, ktoré práve zavŕšili tretí rok na miestnej štátnej škole, tábory a víkendové aktivity Vám budeme časom prinášať aj tu na stránke. Sledujte nás, aby ste sa dozvedeli viac.
